English


Viola Valachová

Viola sa narodila v Bratislave v roku 1928, kde neskôr žila v Starom meste na Tobruckej ulici pri Univerzite Komenského. Ako tínedžerka sa rozhodla pridať k oslobodzovaciemu boju proti fašizmu. Najskôr bola s bratmi Novorkovými členkou ilegálnej mládežníckej organizácie. Pomáhala v tlačiarni, vylepovala a roznášala agitačné protifašistické letáky. Tie boli v danom čase mimoriadne dôležité – spolu s rozhlasom boli jedným z hlavných metód dorozumievania sa pre odboj. Táto činnosť ju ľahko mohla stáť život.

Keď mala pätnásť rokov, rozhodla sa vziať veci do vlastných rúk a so svojím partnerom sa pridala do Slovenského národného povstania k partizánskym bojovníkom na Turci v obci Slovany – iba kúsok od Martina a Turčianskych Teplíc.

Viola bola členkou brigády dôstojníka Červenej armády Alexeja Seminoviča Jegorova, ktorý bol začiatkom augusta 1944 vysadený na Slovensku. Jegorov predtým pomáhal s ukrajinským partizánskym odbojom. Na naše územie prišiel ako veliteľ 22-člennej skupiny do Nízkych Tatier a aktívne komunikoval s ostatnými odbojármi nielen počas vojny.

Okrem toho, že Viola roznášala antifašistické letáky, sa priamo zúčastnila aj bojov. Najprv pôsobila v prieskumnej jednotke, neskôr sa vypracovala k účasti na nebezpečnejších konfrontáciách. Tie sa jej stali osudným.

Spolu s desiatimi ďalšími partizánmi pri obci Turčiansky Svätý Ďur zaútočili na transportéry nacistickej bojovej skupiny Schill. Viola hodila granát na auto, čím odpálila troch fašistických dôstojníkov. Ostávajúci vojaci začali po partizánoch, schovávajúcich sa v zemiačisku (poli vysadenom zemiakmi), strieľať. Violu zranili a následne sa do nej brutálne pustili – po kopancoch, bitke a ťahaní za vlasy zahynula v boji 21. septembra 1944. Len krátko predtým oslávila 16 rokov. Z celej akcie prežil iba jeden jej spolubojovník.

Violinu pamätnú tabuľu môžete nájsť na Tobruckej ulici blízko Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Violin príbeh dokazuje, že antifašizmus je hnutím ľudí všetkých vekových kategórií, rodov a pôvodov.


Alžbeta Csillaghyová

Alžbeta alebo Perža, ako ju nazývali, bola čerstvou absolventkou gymnázia v Dolnom Kubíne, keď sa v roku 1944 zapojila do SNP.

O Perže napísala jej matka v roku 1964 list na žiadosť pionierov k 20. výročiu SNP. „...keďže mala vyhranené názory, ideály, ba i cieľ, vedela rozlišovať dobré od zlého, správne od zavrhnutia hodného.“ Vynikala v jazykoch, ovládala slovenčinu, češtinu a maďarčinu, učila sa po nemecky, francúzsky, čítala v latinčine.

Svoj nesúhlas s fašistickým okupantským režimom vyjadrovala nahlas. Na hodine náboženstva, ktorú vyučoval predstaviteľ HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a niesol zodpovednosť za deportáciu jej blízkych, poukazovala na rozpor medzi beštiálnosťou fašizmu a tým, čo ich učil.

V septembri 1944 bola pri plnení bojových a výzvedných úloh zasiahnutá šrapnelom z pancierového auta. Nemci ju ťažko zranenú previezli do školy v Trstenej, kde mali obväzište. Richard Schott, nemecký sanitár, sa jej pýtal, či je Slovenka alebo Češka. Perža odpovedala francúzsky, že je Čechoslovenka. Veliteľ v jej prítomnosti prikázal, aby ju zastrelili, na čo Perža odpovedala v nemčine: „Teda musím tak mladá umrieť!“

Richard Schott s lekárom sa rozhodli ju zachrániť a previezli ju do poľného lazaretu v poľskej Rabke. Perža si tu presadila, aby z jej izby odniesli obraz Hitlera. O sedem týždňov ťažkým zraneniam podľahla. V roku 1947 jej bol in memoriam udelený Rad SNP II. triedy a odznak československého partizána. Jej pamätná tabuľa visí v Dolnom Kubíne na priečelí Gymnázia P. O. Hviezdoslava.


Ján Beník

Slovenské národné povstanie nebolo prostoduchým šantením s puškami. Išlo o vysoko organizované ťaženie, ktoré sa spoliehalo na množstvo mozgov počítajúcich s každou eventualitou. Bez obozretných logistikov a úradníkov by bolo povstanie porazené do pár hodín. Boli to teda nielen zbrane, ale aj perá, ktoré v rukách odbojárov zasadili úder do srdca fašizmu. Jedným z takých bojovníkov bol aj dvadsiatnik Ján Beník.

Pezinčan a rodák z Lovasoviec (dnešné Koniarovce, vzdialené 16 km od Topoľčian) zažil šťastie v nešťastí už pri narukovaní do armády Slovenského štátu. Dôstojník ho tam spoznal a miesto frontu ho poslal pracovať do archívu. Vyhol sa tak nebezpečnému východnému frontu, kde by čelil náporu červenoarmejcov. Neskôr pracoval až do začatia SNP v Trnave na pozícii pisára.

Aj samotní príslušníci vojska boli prekvapení tým, čo nasledovalo od takzvaných spojencov po oznámení hesla Začnite s vysťahovaním! „Bolo to strašné, písali sme podacie lístky a zrazu sme počuli, že na nás idú zo Senice Nemci, tak sme sa pakovali. [... ] Báli sme sa, že po nás začnú strieľať z guľometov, no našťastie nezačali.“ Takto prežíval on aj mnohí ďalší začiatok invázie Slovenska nacistickými vojskami. Trnavská posádka sa tak zobrala a odišla bojovať do povstania.

Nebol to však prípad všetkých vojakov na Slovensku, ako sám zistil na svojej ceste. Napríklad delostrelci v Hlohovci sa k nim odmietli pridať, zatiaľ čo v Nitre na nich čakala obrnená technika. Ján neskôr ochorel a musel ísť do ošetrovne. Stretol sa s nadriadeným z Trnavy a spoločne boli prevelení do Banskej Bystrice. V srdci povstania tak pán Beník pracoval priamo pod veliteľom Golianom a dohliadal na chod povstania.

Keď začal byť odboj potláčaný a partizáni boli nútení ustupovať, jednotka majora Lichnera (vrátane Jána Beníka) išla smerom do Detvy. Po zistení, že spriazneného dôstojníka Nemci zajali, boli zachránení miestnym závozníkom s drevom. Dostali šatstvo a jedlo spolu s nemeckým preukazom. Práve ten im hneď na druhý deň zachránil život, keď narazili na rakúsko-nemeckú hliadku. Vojaci ich po predložení preukazu pustili a pán Beník išiel do Žíran, kde bývali jeho rodičia.

Jeho matka ho spočiatku nespoznala, pretože mal na sebe cudzie oblečenie. Po dvoch týždňoch bol povolaný späť do Trnavy, neskôr začal chodiť na odvody počas jari 1945. To však dlho nevydržalo, nakoľko sa vojna skončila už v máji. Aj po vojne sa držal úradníckeho života, pričom za svoje zásluhy počas povstania bol viackrát vyznamenaný.

,,Cez vojnu som bol pisár v hodnosti desiatnika v Pezinku, neskôr v Banskej Bystrici. Ja som bol cez vojnu len úradník. Zbraň som nemal.“

Zdroj: Bojovník


Alexander Deutelbaum-Doman

Na úteku a v boji

Alexander sa narodil do remeselníckej rodiny v roku 1914 v Novom meste nad Váhom. V roku 1937 nastúpil na základnú vojenskú službu v Banskej Bystrici, kde absolvoval spravodajský kurz. Keď Slovenský štát začal podnikať prvé protižidovské kroky, Alexandrovi odobrali hodnosť poddôstojníka a prevelili ho na vojaka.

Alexander sa už v tej dobe so svojím bratom podieľal na prevádzaní osôb za hranicu, najčastejšie cez Maďarsko do Juhoslávie. Touto cestou neskôr ušiel aj on a takto sa dostal až do Francúzka. Tam v marci 1940 vstúpil do československej zahraničnej armády a bojoval na západnom fronte. Po utrpení zranenia ho previezli do Veľkej Británie, kde stretol svoju budúcu manželku Ailsu Cousinovú.

V júli 1944 ho poslali z Anglicka na východný front do ZSSR na posilnenie 2. československej paradesantnej brigády. Tu sa zúčastnil aj bojov na Dukle. Z Anglicka odišiel spolu s ďalšími 96 vojakmi, no prežilo ich iba trinásť. Zúčastnil sa bojov pri Podbrezovej aj známeho pochodu smrti cez Chabenec. Následne bojoval spolu s partizánskymi jednotkami až do februára 1945, keď sa pridali k postupujúcej Červenej armáde. Jeho protifašistický boj sa tu ale neskončil.

Pátranie po vojnových zločincoch

Po vojne si Alexander zmenil meno z Deutelbaum na Doman. Podľa slov jeho manželky „po trpkých skúsenostiach z vojny nechcel mať nemecky znejúce priezvisko“. Alexander kvôli holokaustu prišiel o veľa – fašistický režim mu zavraždil skoro celú rodinu a jeho dvadsaťtri príbuzných skončilo v nacistických vyhladzovacích táboroch.

Alexander bol pridelený do pátracej jednotky, ktorej úlohou bolo hľadať vojnových zločincov – funkcionárov Slovenského štátu a prívržencov Tisovho režimu. Do tohto útvaru bol pridelený podľa generálmajora Antona Rašlu preto, lebo „mali všetky osobné dôvody byť nezmieriteľnými odporcami slovenského aj nemeckého fašizmu“. Tímu sa postupne podarilo odhaliť miesta úkrytov Tisových prívržencov a zadržať ich. Medzi zadržanými bol aj posledný náčelník Hlinkovej gardy Otomar Kubala alebo minister propagandy Gašpar.

V čase, keď sa snažil dolapiť Ferdinanda Ďurčanského, ktorý sa významne podieľal na protižidovskom zákonodarstve, Domana odvolali. Dôvodom bolo pobúrenie Bratislavčanov zo spútaných rúk dolapených, medzi ktorými bol aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Nápad so spútaním prisudzovali Domanovi.

Následne bol Doman vyslaný do Veľkej Británie, kde zastupoval vojenského atašé. Tu sa začal častejšie stretávať s Ailsou a v apríli 1947 sa s ňou vrátil na Slovensko. S vojskom slúžil ešte do roku 1949, keď odišiel do výsluhového dôchodku. V roku 1969 ho rehabilitovali a povýšili na podplukovníka. V roku 1994 ho znova povýšili, o dva roky nato zomrel.


Júlia Maťuchová

Júlia „Uľa“ Maťuchová sa narodila v roku 1898 v obci Šumiac. Žila v dvojdielnom dome s jej sestrou Iľou, s ktorou mala často spory na základe svojich presvedčení (kým Uľa bola presvedčenou komunistkou a mala po svojej časti domu fotografie Lenina a Stalina, Iľa bola práveže veľmi silno veriaca a na stenách mala kresťanské ikony).

Počas Slovenského Národného Povstania sa odvážila a pomáhala partizánom v ich bojoch. Po nociach chodievala za partizánmi, dodávala im jedlo a aj informácie. To sa jej stalo osudným, a tak ju pri jednej z návštev chytili policajné oddiely a odviedli do väznice v Ilave.

Tam podstúpila ťažké mučenie: vyzlečenie donaha, liatie studenej vody na ňu, bitky a pod. Napriek tomu všetkému neprezradila jediné meno. Po pol roku väzenia sa jej podarilo ujsť na vrch Prašivá v Nízkych Tatrách. Práve v Nízkych Tatrách vstúpila do 1. Čs. partizánska brigáda J. V. Stalina, taktiež známej ako Partizánska brigáda Alexeja Semionoviča Jegorova, kde pracovala v poľnej kuchyni.

Bohužiaľ jej rodný dom dnes už nestojí. Avšak pamiatku Júlie Maťuchovej zvečnila maľba Andreja Doboša s názvom Partizánka Maťuchová namaľovaná roku 1954. Obraz je výnimočný tým, že Júlia nebola namaľovaná vo vojenskej uniforme ako partizánka, ale v kroji.


čo to bolo SNP?