Viola sa narodila v Bratislave v roku 1928, kde neskôr žila v Starom meste na Tobruckej ulici pri Univerzite Komenského. Ako tínedžerka sa rozhodla pridať k oslobodzovaciemu boju proti fašizmu. Najskôr bola s bratmi Novorkovými členkou ilegálnej mládežníckej organizácie. Pomáhala v tlačiarni, vylepovala a roznášala agitačné protifašistické letáky. Tie boli v danom čase mimoriadne dôležité – spolu s rozhlasom boli jedným z hlavných metód dorozumievania sa pre odboj. Táto činnosť ju ľahko mohla stáť život.
Keď mala pätnásť rokov, rozhodla sa vziať veci do vlastných rúk a so svojím partnerom sa pridala do Slovenského národného povstania k partizánskym bojovníkom na Turci v obci Slovany – iba kúsok od Martina a Turčianskych Teplíc.
Viola bola členkou brigády dôstojníka Červenej armády Alexeja Seminoviča Jegorova, ktorý bol začiatkom augusta 1944 vysadený na Slovensku. Jegorov predtým pomáhal s ukrajinským partizánskym odbojom. Na naše územie prišiel ako veliteľ 22-člennej skupiny do Nízkych Tatier a aktívne komunikoval s ostatnými odbojármi nielen počas vojny.
Okrem toho, že Viola roznášala antifašistické letáky, sa priamo zúčastnila aj bojov. Najprv pôsobila v prieskumnej jednotke, neskôr sa vypracovala k účasti na nebezpečnejších konfrontáciách. Tie sa jej stali osudným.
Spolu s desiatimi ďalšími partizánmi pri obci Turčiansky Svätý Ďur zaútočili na transportéry nacistickej bojovej skupiny Schill. Viola hodila granát na auto, čím odpálila troch fašistických dôstojníkov. Ostávajúci vojaci začali po partizánoch, schovávajúcich sa v zemiačisku (poli vysadenom zemiakmi), strieľať. Violu zranili a následne sa do nej brutálne pustili – po kopancoch, bitke a ťahaní za vlasy zahynula v boji 21. septembra 1944. Len krátko predtým oslávila 16 rokov. Z celej akcie prežil iba jeden jej spolubojovník.
Violinu pamätnú tabuľu môžete nájsť na Tobruckej ulici blízko Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Violin príbeh dokazuje, že antifašizmus je hnutím ľudí všetkých vekových kategórií, rodov a pôvodov.
Alžbeta alebo Perža, ako ju nazývali, bola čerstvou absolventkou gymnázia v Dolnom Kubíne, keď sa v roku 1944 zapojila do SNP.
O Perže napísala jej matka v roku 1964 list na žiadosť pionierov k 20. výročiu SNP. „...keďže mala vyhranené názory, ideály, ba i cieľ, vedela rozlišovať dobré od zlého, správne od zavrhnutia hodného.“ Vynikala v jazykoch, ovládala slovenčinu, češtinu a maďarčinu, učila sa po nemecky, francúzsky, čítala v latinčine.
Svoj nesúhlas s fašistickým okupantským režimom vyjadrovala nahlas. Na hodine náboženstva, ktorú vyučoval predstaviteľ HSĽS (Hlinkova slovenská ľudová strana) a niesol zodpovednosť za deportáciu jej blízkych, poukazovala na rozpor medzi beštiálnosťou fašizmu a tým, čo ich učil.
V septembri 1944 bola pri plnení bojových a výzvedných úloh zasiahnutá šrapnelom z pancierového auta. Nemci ju ťažko zranenú previezli do školy v Trstenej, kde mali obväzište. Richard Schott, nemecký sanitár, sa jej pýtal, či je Slovenka alebo Češka. Perža odpovedala francúzsky, že je Čechoslovenka. Veliteľ v jej prítomnosti prikázal, aby ju zastrelili, na čo Perža odpovedala v nemčine: „Teda musím tak mladá umrieť!“
Richard Schott s lekárom sa rozhodli ju zachrániť a previezli ju do poľného lazaretu v poľskej Rabke. Perža si tu presadila, aby z jej izby odniesli obraz Hitlera. O sedem týždňov ťažkým zraneniam podľahla. V roku 1947 jej bol in memoriam udelený Rad SNP II. triedy a odznak československého partizána. Jej pamätná tabuľa visí v Dolnom Kubíne na priečelí Gymnázia P. O. Hviezdoslava.
Slovenské národné povstanie nebolo prostoduchým šantením s puškami. Išlo o vysoko organizované ťaženie, ktoré sa spoliehalo na množstvo mozgov počítajúcich s každou eventualitou. Bez obozretných logistikov a úradníkov by bolo povstanie porazené do pár hodín. Boli to teda nielen zbrane, ale aj perá, ktoré v rukách odbojárov zasadili úder do srdca fašizmu. Jedným z takých bojovníkov bol aj dvadsiatnik Ján Beník.
Pezinčan a rodák z Lovasoviec (dnešné Koniarovce, vzdialené 16 km od Topoľčian) zažil šťastie v nešťastí už pri narukovaní do armády Slovenského štátu. Dôstojník ho tam spoznal a miesto frontu ho poslal pracovať do archívu. Vyhol sa tak nebezpečnému východnému frontu, kde by čelil náporu červenoarmejcov. Neskôr pracoval až do začatia SNP v Trnave na pozícii pisára.
Aj samotní príslušníci vojska boli prekvapení tým, čo nasledovalo od takzvaných spojencov po oznámení hesla Začnite s vysťahovaním! „Bolo to strašné, písali sme podacie lístky a zrazu sme počuli, že na nás idú zo Senice Nemci, tak sme sa pakovali. [... ] Báli sme sa, že po nás začnú strieľať z guľometov, no našťastie nezačali.“ Takto prežíval on aj mnohí ďalší začiatok invázie Slovenska nacistickými vojskami. Trnavská posádka sa tak zobrala a odišla bojovať do povstania.
Nebol to však prípad všetkých vojakov na Slovensku, ako sám zistil na svojej ceste. Napríklad delostrelci v Hlohovci sa k nim odmietli pridať, zatiaľ čo v Nitre na nich čakala obrnená technika. Ján neskôr ochorel a musel ísť do ošetrovne. Stretol sa s nadriadeným z Trnavy a spoločne boli prevelení do Banskej Bystrice. V srdci povstania tak pán Beník pracoval priamo pod veliteľom Golianom a dohliadal na chod povstania.
Keď začal byť odboj potláčaný a partizáni boli nútení ustupovať, jednotka majora Lichnera (vrátane Jána Beníka) išla smerom do Detvy. Po zistení, že spriazneného dôstojníka Nemci zajali, boli zachránení miestnym závozníkom s drevom. Dostali šatstvo a jedlo spolu s nemeckým preukazom. Práve ten im hneď na druhý deň zachránil život, keď narazili na rakúsko-nemeckú hliadku. Vojaci ich po predložení preukazu pustili a pán Beník išiel do Žíran, kde bývali jeho rodičia.
Jeho matka ho spočiatku nespoznala, pretože mal na sebe cudzie oblečenie. Po dvoch týždňoch bol povolaný späť do Trnavy, neskôr začal chodiť na odvody počas jari 1945. To však dlho nevydržalo, nakoľko sa vojna skončila už v máji. Aj po vojne sa držal úradníckeho života, pričom za svoje zásluhy počas povstania bol viackrát vyznamenaný.
,,Cez vojnu som bol pisár v hodnosti desiatnika v Pezinku, neskôr v Banskej Bystrici. Ja som bol cez vojnu len úradník. Zbraň som nemal.“
Zdroj: Bojovník
Alexander sa narodil do remeselníckej rodiny v roku 1914 v Novom meste nad Váhom. V roku 1937 nastúpil na základnú vojenskú službu v Banskej Bystrici, kde absolvoval spravodajský kurz. Keď Slovenský štát začal podnikať prvé protižidovské kroky, Alexandrovi odobrali hodnosť poddôstojníka a prevelili ho na vojaka.
Alexander sa už v tej dobe so svojím bratom podieľal na prevádzaní osôb za hranicu, najčastejšie cez Maďarsko do Juhoslávie. Touto cestou neskôr ušiel aj on a takto sa dostal až do Francúzka. Tam v marci 1940 vstúpil do československej zahraničnej armády a bojoval na západnom fronte. Po utrpení zranenia ho previezli do Veľkej Británie, kde stretol svoju budúcu manželku Ailsu Cousinovú.
V júli 1944 ho poslali z Anglicka na východný front do ZSSR na posilnenie 2. československej paradesantnej brigády. Tu sa zúčastnil aj bojov na Dukle. Z Anglicka odišiel spolu s ďalšími 96 vojakmi, no prežilo ich iba trinásť. Zúčastnil sa bojov pri Podbrezovej aj známeho pochodu smrti cez Chabenec. Následne bojoval spolu s partizánskymi jednotkami až do februára 1945, keď sa pridali k postupujúcej Červenej armáde. Jeho protifašistický boj sa tu ale neskončil.
Po vojne si Alexander zmenil meno z Deutelbaum na Doman. Podľa slov jeho manželky „po trpkých skúsenostiach z vojny nechcel mať nemecky znejúce priezvisko“. Alexander kvôli holokaustu prišiel o veľa – fašistický režim mu zavraždil skoro celú rodinu a jeho dvadsaťtri príbuzných skončilo v nacistických vyhladzovacích táboroch.
Alexander bol pridelený do pátracej jednotky, ktorej úlohou bolo hľadať vojnových zločincov – funkcionárov Slovenského štátu a prívržencov Tisovho režimu. Do tohto útvaru bol pridelený podľa generálmajora Antona Rašlu preto, lebo „mali všetky osobné dôvody byť nezmieriteľnými odporcami slovenského aj nemeckého fašizmu“. Tímu sa postupne podarilo odhaliť miesta úkrytov Tisových prívržencov a zadržať ich. Medzi zadržanými bol aj posledný náčelník Hlinkovej gardy Otomar Kubala alebo minister propagandy Gašpar.
V čase, keď sa snažil dolapiť Ferdinanda Ďurčanského, ktorý sa významne podieľal na protižidovskom zákonodarstve, Domana odvolali. Dôvodom bolo pobúrenie Bratislavčanov zo spútaných rúk dolapených, medzi ktorými bol aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Nápad so spútaním prisudzovali Domanovi.
Následne bol Doman vyslaný do Veľkej Británie, kde zastupoval vojenského atašé. Tu sa začal častejšie stretávať s Ailsou a v apríli 1947 sa s ňou vrátil na Slovensko. S vojskom slúžil ešte do roku 1949, keď odišiel do výsluhového dôchodku. V roku 1969 ho rehabilitovali a povýšili na podplukovníka. V roku 1994 ho znova povýšili, o dva roky nato zomrel.
Klement Balco, narodený v roku 1923 v Hornej Lehote, sa od 26. augusta 1944 aktívne zúčastnil Slovenského národného povstania ako súčasť partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. V roku 1944 mala táto brigáda už okolo 200 členov.
Okrem iného bojoval v Batizovciach, v Tatranskej Polianke, v Martine, v Močiari, v Jalnej, v Dobrej Nive alebo Kráľovej Lehote. Vo vojne mu zabili brata Jána, ktorý pôsobil ako prieskumník. V ten deň sa už Ján vracal k táboru, keď ho prichytila nemecká hliadka a začala strieľať. Hneď ako začuli streľbu, sa partizáni pustili do protiútoku. Nacisti následne ušli, „takže im do rúk nepadlo aspoň Jankove telo“, hovorí Klement.
Po potlačení SNP pokračoval v bojoch partizánskym spôsobom z hôr. Často sa podieľal na sabotážnych misiách. Je zaznamenané, že sa sedemkrát zúčastnil podmínovania železničných tratí a mostov, čím znemožnil nacistom a kolaborantom prepravu vojakov a zásob na front.
Bojoval až do 15. marca 1945, keď jednotky 1. čs. armádneho zboru a Červenej armády postúpili na územie, kde jeho jednotka pôsobila.
O účasti Rómov na Slovenskom národnom povstaní často nepočujeme. Ich zásluhy na odboji voči fašistom by sme mali oslavovať a mená týchto bojovníkov si pripomínať.
Príbeh Antona Facunu je toho príkladom. Rodák z Turčianskeho Jasena (neďaleko Martina) sa do povolania na vojenčinu živil ako šofér a občasný fuškár. Ako 21-ročný nastúpil v októbri 1941 do ružomberského delostreleckého pluku. Odtiaľ bol v roku 1943 pridelený do technickej brigády v Taliansku, kde ale prebehol k partizánskej skupine Rinoldo, ktorá operovala v oblasti Perurgie. V apríli 1944 sa prihlásil na československú misiu v Ríme, kde vstúpil do služby americkej Office of Strategic Services (OSS). Na letisko Tri Duby v obci Sliač priletel s trinástimi príslušníkmi OSS uskutočniť operáciu Day. V nej pôsobil ako tlmočník a sprievodca s krycím menom Anton Novák. Jeho úlohou bola taktiež infiltrácia do nepriateľských línií. Cez frontovú líniu ho v civilnom oblečení poslali viackrát – napríklad v okolí Hronského Svätého Kríža a Zvolenu. V nepriateľských radoch získaval informácie o pohybe nemeckých vojsk. Facun bol v tejto úlohe tak úspešný, že sa o ňom tradovali legendy a bol na neho Nemcami vypísaný zatykač.
Najťažšiu úlohu mal v Nemeckom okupovanej Zvolenskej Slatine, kde sa musel schovať u evanjelického farára Zváru. Neskôr sa ku nemu pridali ďalší dvaja členovia skupiny Day. Po zatknutí farárovej rodiny gestapom bola ich poloha prezradená a dokázal uniknúť iba Facuna, ktorý cenné informácie o partizánskych bojoch dostal späť na základňu v talianskom Bari.
Napriek nepriaznivému osudu bývalých vojakov západných odbojov (ako napríklad OSS) sa Facunov príbeh nekončí. V roku 1957 býval v Bratislave a pracoval na zriadení Zväzu československých Cigánov, odkiaľ vládu ČSR a Ústredný výbor KSČ informoval o svojej práci na „slovensko-cigánskom slovníku“. V ňom argumentuje proti mylným predstavám chudobnosti slovnej zásoby rómskej reči a hovorí taktiež o plánoch vytvorenia textu „história Cigánov“. Nepracoval však iba na kultúrnom povedomí rómskej populácie skrz lingvistiku a históriu ako predseda Zväzu Cigánov – Rómov na Slovensku, ale aj ako riaditeľ podniku Butiker (Pracuj). V ňom chcel pod jednou strechou sústrediť zástupcov všetkých tradičných rómskych remesiel.
V tom čase bol, bohužiaľ, voči presadzovaniu rómskej identity a kultúry silný odpor zo strany štátu. Rómov, ktorí sa snažili bojovať za svoju identitu, označovali ako rómskych nacionalistov – Facuna bol jedným z nich. Z pozície riaditeľa Butikeru bol zosadený a úrady mu nedovolili zúčastniť sa medzinárodného rómskeho kongresu v Ženeve v roku 1978.
V roku 1980 Anton Facuna zomiera. Po jeho smrti štát pošlapal jeho prácu. Facuna bol veľký rómsky bojovník, ktorého štát, za ktorý bol ochotný položiť svoj život, zradil. „Neviete si predstaviť, čo sme si kvôli tomu jeho boju za práva Rómov vytrpeli,“ hovorí jeho žena.
Nenechajme jeho meno zmiznúť z histórie našej krajiny, ale tohto hrdinu nielen za boj voči fašizmu, ale aj za osvetu rómskej kultúry oslavujme.
Ján Dovina sa narodil 21. marca 1922. Ako 19-ročný narukoval na poľnohospodárske práce do vtedy nemeckom okupovaného Rakúska. Videl, ako zle tam zaobchádzali s francúzskymi vojnovými zajatcami. „Často ich bez príčiny bili, požadovali od nich vysoké pracovné výkony, no nedávali im poriadnu stravu. No ten najhorší zážitok ma ešte len čakal,“ spomína.
Skupina pracovníkov sa vracala vlakom domov. Čakali vo Viedni na stanici, keď na vedľajšiu koľaj dorazil transport ruských zajatcov. „Spolu s kamarátom sme im hodili niekoľko hrstí cigariet. Iba časť z nich sa k nim dostala. Ostatné zostali ležať medzi koľajnicami. Nemeckí vojaci, ktorí transport strážili, vbehli do vagóna a Rusa, ktorý na nás kýval, prebodli. (...) Vyviazli sme síce so zdravou kožou, ale so zážitkom na celý život,“ spomína Ján Dovina na moment, ktorý sa neskôr stal iskrou, zapaľujúcou jeho odhodlanie vstúpiť do povstania.
V októbri 1943 musel narukovať a v auguste 1944 bol so svojou jednotkou presunutý k Lupkovskému priesmyku pri hranici s Poľskom. Hneď ako sa Nemcom dostali zvesti o povstaní, začali slovenské jednotky odzbrojovať. Ján Dovina nečakal a s niekoľkými kamarátmi ešte pred vypuknutím SNP prešiel k partizánskej skupine Sergej. Dovina dokázal pre skupinu ukoristiť tisícky nábojov. Po prebehnutí ďalších 150 vojakov utvorili partizánsku brigádu Kriváň. „Zúčastnil som sa ôsmich útokov na nemecké autokolóny aj na viacerých ďalších prepadových akciách, istil som kamarátov pri likvidácii mosta, išlo vždy o život, ale prežil som.“
Po týždňoch ťažkých bojov sa podarilo časti brigády prebiť sa k postupujúcej Červenej armáde. Stále nedokáže zabudnúť na skazu, ktorú priniesli boje o priesmyk. „Všade vôkol boli ešte nastražené míny. Ženisti stihli odmínovať len úzky pruh hlavnej cesty. Kto omylom zablúdil vedľa, skončil zle. Aj náš prápor tam takto prišiel o niekoľko mužov. Ale najhoršie bolo, keď sme videli, ako míny kaličia deti.“
Bol ženistom v Červenej armáde a v Čs. brannej moci, neskôr bol povýšený na slobodníka a veliteľa 45-milimetrových protitankových kanónov. Postupoval so svojou jednotkou na východ k Liptovskému Mikulášu, kde ich čakali kruté boje. Koncom marca 1945 bol presunutý z frontu do Košíc do Hradnej stráže prezidenta Beneša. V máji 1945 došiel s čs. vládou do Prahy.
Po ukončení vojny pokračoval vo svojej armádnej kariére. Pôsobil vo vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. V roku 1947 bol vyznamenaný medailou za chrabrosť pred nepriateľom. Z armády odišiel v roku 1977 s hodnosťou major, ale rozkazom ministra obrany bol v novembri 1990 mimoriadne povýšený na podplukovníka vo výslužbe. Ján Dovina zomrel 29. januára 2017 vo veku 95 rokov.
Martin Libiak sa narodil 28.1.1925 v Dúbrav Kráľovej pri Zvolene ako najstarší z piatich detí v robotníckej rodine. Druhá svetová vojna ho zastihla ako dospievajúceho chlapca a k partizánom Slovenského národného povstania sa pridal 19-ročný. Bližšie okolnosti či motivácia nie sú známe.
Martin Libiak o svojom pôsobení v SNP nerozprával skoro vôbec, ako uviedol jeho syn Jaroslav (nar. 1947): „Doma sme vnímali to, že bol partizán, len keď povedal, že ide na „pobočku“, ako otec volal stretnutia protifašistických bojovníkov, a odtiaľ sa vždy vrátil opitý ako bomba. Nikomu neprajem zažiť také detstvo, aké sme mali pri ňom my.“
Z dokumentov je známe, že pôsobil v partizánskej jednotke Jegorov „Za oslobodenie Slovanov“ od 29. augusta 1944 ako samopalník. Od novembra 1944 bol šesť mesiacov zajatý v koncentračnom tábore. Spomienky na pôsobenie Martina Libiaka v SNP pochádzajú zo spomínania jeho manželky Márie (1925 – 2022). „Nuž, takí to boli partizáni. Zastrelili jedného Nemca a Nemci potom vypálili celú dedinu. (...) Skrývali sa potom v nejakej horárni a tam ich našli. Všetkých, čo tam boli, zastrelili okrem Marca (manželka ho volala Marco). On bol z nich najmladší, tak mal šťastie, lebo ešte nebol na vojne, zato ho zašanovali. Vtedy na vojnu povolávali až v 21 rokoch. (...) No, on ma chcel. Ale ja jeho veľmo nie.“„Len potom som sa dopočula, že ho chytili a majú ho odviezť vlakom do lágru. Tu bol taký učiteľ, dal mi nejaké peniaze, aby som mu vraj rýchlo zaniesla na stanicu, že nech ich tam podplatí, nech sa k nemu aspoň lepšie správajú. Utekala som na stanicu, nechceli ma tam pustiť, ale obehla som z druhej strany, hľadala som ho pomedzi tie vagóny. Už sa vlak začal pohýňať, keď som ho zbadala, ako sa za mnou naťahuje z vagóna. Utekala som za ním, ale vlak už sa rozbehol a nestačila som mu podať tie peniaze.“
Mária bola vo svojej podstate jednoduchá a priama žena, ktorá brala všetko, čo sa jej v živote udialo, ako nemenný údel. Tak to bolo aj vo vzťahu k Martinovi a ich neskoršiemu manželstvu, lebo, ako často priznávala, nemala ho veľmi rada. Svedčí o tom aj jej spomínanie na Martinov návrat z vojny a jeho žiadosť o ruku. S previnilým úsmevom sa priznala: „Keď sa Marco vrátil z lágru, ja som mala už druhýho. Marco prišiel za mnou, nech si ho vraj vezmem, že inak sa zastrelí, že on má niekde v šope schovanú pištoľ. Ja som ho dáko nechcela... Ale aby som si nepohnevala jeho rodinu, keby náhodou dačo spraví, tak som si ho radšej vzala.“
V roku 1946 bola svadba, necelý rok nato sa narodil Márii a Martinovi Libiakovcom prvý syn Jaroslav a po ňom ďalší dvaja synovia, Milan a Ján. Martin bol vyučený murár a toto povolanie po celý život vykonával. V roku 1946 ešte absolvoval povinnú vojenskú službu v skrátenom čase, pretože vzhľadom na účasť v SNP bol prepustený do zálohy. Dostal najvyššie partizánske vyznamenania (vyznamenanie 255) a napriek tomu, že táto téma bola v domácnosti čiastočné tabu, svoje vyznamenania nosil hrdo a zúčastňoval sa aktívne všetkých spomienkových podujatí. Jedna z mála spomienok z koncentračného tábora, o ktorej sa Martin Libiak zmienil svojej manželke Márii, bola: „Ľudom, ktorí tam pri tom lágri bývali, ich bolo ľúto, tak im hádzali aspoň šupy zo zemiakov cez plot a to si vraj po nociach varili.“
Manželka Mária spomínala, že už od „žiadosti o ruku“ mal Martin samovražedné sklony, najmä pod vplyvom alkoholu. K alkoholu sa, žiaľ, utiekal často a s trpkosťou na to spomínal aj syn Jaroslav: „Keď prišiel domov opitý, to vždy roztrhal aspoň jednu košeľu, rozbil kredenc. My s bratmi ako malí chlapci sme sa skrývali na padláši (povale), kým nezaspal, či bolo +30, alebo –13 stupňov. Tak sme sa ho báli. Mama si to vždy odniesla. Keď už sme boli väčší a pomaly sme boli dospelí, tak sa brat už naštval a raz mu dal po papuli. Vlastnému otcovi! Potom sa už začal báť on nás a prestal toto robiť. Ale zase začal robiť to, že keď pil, tak neprišiel aj tri dni domov. Nevedeli sme, čo je s ním.“ Manželka Mária spomínala na tieto excesy aj takto: „Raz aj dva, či tri dni nebol doma. Už sme vedeli, že niekde pije. Len som ho zrazu stretla na ulici a celý chrbát mal zablatený. A on reku, hodil som si povraz, ale zlomil sa mi konár...“
Po viac ako 30 rokoch odpracovaných na stavbách mal Martin Libiak pracovný úraz (poškodenie chrbtice následkom pádu z druhého poschodia), pre ktorý nemohol ďalej pracovať a ostal na invalidnom dôchodku. Na prvý deň invalidného dôchodku ostala Márii jediná spomienka: „Ja som odchádzala ráno do roboty a vravím mu, že keď už je teda doma, nech aspoň niečo navarí. Prišla som z roboty a Marco nikde. Len na kredenci som našla odkaz: „Som na padláši“. Vyjdem na padláš a tam on obesený. Ešte som našla potom v spálni list na rozlúčku a pripravený oblek do truhly so všetkými jeho odznakmi.“
Tento príbeh je ukážkou toho, ako vojna napriek hrdinským vyznamenaniam dokáže negatívne ovplyvniť život človeka s dopadom na svoje okolie a s presahom do ďalších generácií. Mladší synovia Milan a Ján, nemajúc v otcovi dobrý vzor, sa stali už v mladom veku alkoholikmi, rozpadli sa im rodiny a obaja v dôsledku zlej životosprávy umreli vo veku 60 rokov.
Martin Libiak nie je hrdina, ktorý by sa spomínal na oslavách výročí SNP či v článkoch Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ale nech ostane mementom a výstrahou, aké ďalekosiahle následky má vojna aj desaťročia po jej skončení.
Pomníky a pamätné tabule obetiam druhej svetovej vojny nosia mená, medzi ktorými sú aj Rómovia zavraždení kvôli svojej etnickej príslušnosti. Spomienková slávnosť rómskym obetiam vojny sa však prvýkrát uskutočnila až v roku 1991.
Antónia Pustajová sa narodila v Čiernom Balogu, kde sa 7. novembra 1944 usadili nacisti, aby mohli páchať svoje zverstvá. Zajali okolo 500 povstaleckých vojakov a evakuantov, ktorých zavreli v miestnej škole. Podľa Pustajovej chytili partizánov vo chvíli, keď lietadlo zhodilo v kopcoch potravinovú pomoc neďaleko horárne, v ktorej Nemci striehli.
O týždeň nato v lese nad Čiernym Balogom okupanti prepadli dočasný cigánsky tábor a odvliekli asi 60 olašských Rómov – podľa vtedajšieho zákona bolo kočovanie zakázané. Zajatých Rómov internovali v škole s partizánmi a Židmi. Matka Antónie Pustajovej varila väzneným rómskym rodinám, ktorým Antónia každý deň niesla jedlo v dvoch kanvičkách. Keď ju nemeckí vojaci zajali, pomohol jej miestny kňaz Jozef Poláček, ktorý sa za ňu prihovoril u nemeckého veliteľa. Bol s ňou aj sedemnásťročný chlapec, ale ten sa rozhodol zostať v škole so svojimi rodičmi a sestrami, ktorých Nemci držali s prísľubom práce.
Zajatých Rómov čakal tragický osud. Ženy s deťmi nahnali do koliby, ktorú poliali benzínom a zapálili, mužov postrieľali. Na druhý deň prikázali miestnym rómskym mužom pochovať ich priamo na mieste, kde boli zavraždení. V rovnakej dobe príslušníci SS vypálili rómske osady v Čiernom Balogu a v Pustom, celkom 23 domčekov.
O holokauste Rómov vznikol filmový dokument Baro mariben (Veľká vojna), v ktorom o svojej skúsenosti vypovedá aj Antónia Pustajová.
Imrich Gibala sa narodil 31. októbra 1920 v detvianskej Hriňovej do početnej roľníckej rodiny, kde vyrastal spolu s osemnástimi súrodencami. Počas štúdia na gymnáziu v Rimavskej Sobote ho okupácia južného pohraničia prinútila prerušiť vzdelávanie. Odhodlaný Gibala prešiel ilegálne štátnu hranicu a dokončil svoje gymnaziálne vzdelanie v Tisovci, kde v roku 1941 úspešne zmaturoval.
Vo vojenskej službe slúžil s oddanosťou a statočnosťou. Gibala sa zúčastnil Slovenského národného povstania a bojoval v obranných bitkách o obce v okolí Zvolena. Ani ťažké zranenia vrátane 43 črepín ho nezastavili v jeho hrdinskom úsilí.
Po skončení vojny začal svoju dlhoročnú profesionálnu vojenskú kariéru, ktorá trvala 35 rokov. Vo svojom vojenskom pôsobení sa venoval výcviku a telovýchove, pričom študoval telesnú výchovu a šport na renomovaných univerzitách v Prahe a Bratislave. Po ukončení aktívnej služby bol v roku 1976 vymenovaný do hodnosti brigádny generál.
Okrem vojenskej kariéry sa venoval aj publikačnej činnosti, vyučovaniu cudzích jazykov a pôsobil v Slovenskom zväzu protifašistických bojovníkov. Za svoje bojové zásluhy bol ocenený rôznymi vyznamenaniami vrátane Československého vojnového kríža 1939 a Rádu červenej hviezdy.
Na počesť Imricha Gibalu je pri vstupe do hlavnej budovy Vojenského športového centra Dukla v Banskej Bystrici osadený spomienkový kameň.
Vladimír Fraňo sa narodil 5. apríla 1926 v Košťanoch. Do školy chodil v Lednických Rovniach, v Pruskom, odkiaľ nasledoval na priemyselnú školu elektrotechnickú v Bratislave.
Do SNP sa zapojil na jeseň 1944 s jeho otcom a dvoma sestrami. Na pomedzí Bielych Karpát a Javorníkov pomáhali partizánom s oblečením, potravinami a informáciami. Napokon vo februári 1945 sa k ním pridal zvyšok rodiny.
Neskôr dostal odkaz od rusa Gleba Klagina zorganizovať ochotných občanov do povstaleckej skupiny. Zmobilizovať sa mu podarilo približne tridsiatich. Vznikol tak partizánsky oddiel Kotovský.
Vo februári sa zúčastnil na úspešnom prepadnutí oddielu Hlinkovej Gardy, ktorá sa chcela pred proti partizánskou akciou posilniť v krčme. „Obkľúčili sme ich. Pritom my sme tých gardistov len odzbrojili a vyzuli. Zbraní sme mali málo a dobré čižmy boli v tej zime vzácny artikel. Navyše sme ich varovali, že ak sa v našich horách zjavia ešte raz, bude to naposledy...“
Pôsobili medzi Vlárskym priesmykom a Horným Lidečom. Prepadli strelnicu v Strelenke, narúšali spevňovacie práce, napádali vlakové transporty a viackrát prerušili železnicu pri Púchove. Svoje provízie zaistili ulúpením Nemcami ukradnutého dobytku. „A fašistom sme ukoristili aj nakradnuté kone. Až do konca vojny som na jednom z nich jazdil aj ja.“
Po mesiacoch úspešného pôsobenia v horách mal oddiel vo svojich radoch približne 70 členov, čo zahŕňa aj niekoľko desiatok zbehov z maďarskej armády. V tom čase dostali partizáni návštevu od dvoch pozoruhodných jednotlivcov. „Raz k nám prišla neznáma žena a muž. Naši ich podrobne prehliadli. Našli u nich jed. Pri vypočúvaní sa priznali, že sa mali dostať do našej poľnej kuchyne a otráviť nás. Aj podľa materiálov, ktoré sme u nich našli, boli preukázateľne komplicmi Nemcov. Zrejme krutej SS Jagdgruppe ,,Josef“, ktorej veliteľstvo vtedy sídlilo v neďalekej Nimnici. Tí dvaja v ten deň neskončili dobre.“
Partizáni žili hrubým a nepríjemným spôsobom. Spávali v kolibách z čečiny, v ktorých bolo aj ohnisko. Piecka hriala len na veliteľstve oddielu. Mali aj niekoľko vojenských stanov, ale tie využívali len pri presunoch.
Koncom vojny sa zúčastnil na úspešnom odzbrojení oddielu Hlinkovej mládeže.
V povojnovom období pracoval v Matadore Púchov až do dôchodku ako vedúci vo výrobe. Od roku 1945 bol členom zväzu slovenských partizánov, neskôr SZPB, kde zastával rôzne funkcie. Za svoju prácu bol veľa krát ocenený rôznymi zväzovými medailami a vyznamenaniami. Za celoživotnú odbojársku prácu mu bola udelená medaila M. R. Štefánika I. stupňa.
V dôchodku sa venoval dokumentovaniu protifašistického odboja v okolí jeho rodného mesta. Pracoval aj na knihe „Okamihy vzdoru“, ktorú sa mu ale nepodarilo dokončiť. Eventuálne bola dokončená s pomocou publicistu Pavla Vitka a vyšla v roku 2019.
Vladimír Fraňo zomrel 16. júna 2012 vo veku 86 rokov.
Anton Pavlík sa narodil 16. decembra 1924 v Brodskom, kde navštevoval aj základnú školu. Od roku 1942 do 29. augusta 1944 pracoval v Naftových závodoch Gbely, keď zachytil výzvu Slobodného vysielača povstať proti fašizmu. Zorganizoval skupinu chlapcov a vydal sa na cestu do Banskej Bystrice.
Po príchode sa ihneď prihlásil k partizánom. Po krátkom bojovom výcviku bol zaradený do bojovej skupiny. Zúčastnil sa na obranných bojoch v okolí B. Bystrice a zneškodnení záškodníckej skupiny, ktorá vypaľovala pohraničné obce čím chcela vyvolať konflikt medzi partizánmi a Maďarmi. Napokon bol vyslaný pri Zvolen, kde tvrdo bránil mnohé obce pred Nemeckou presilou. V ťažkých bojoch o Čremošnú bola jeho jednotka dokaličená a rozbitá.
Po dvoch dňoch sa zbytky jednotky zjednotili a po pár ofenzívnych akciách ustúpili na Španiu Dolinu a po zhoršení situácie spôsobenej pádom B. Bystrice ďalej do oblasti Starých hôr – Polkanová. Rapídne sa zmenšujúce územie SNP spôsobilo ústup väčšiny partizánov do tejto oblasti, kde boli obkľúčení nemeckými jednotkami. Pavlík a viacero partizánov z jeho jednotky padlo do zajatia a boli držaní v Starých Horách.
Spolu s dvomi partizánmi sa mu odtiaľ podarilo ujsť 6. novembra, odkiaľ sa vydal na 10-dňovú cestu do jeho rodného Brodského. Podnikal odtiaľ drobné sabotážne akcie na vlastnú päsť, odcudzoval fašistom zbrane a strelivo a nosil jedlo ruským zajatcom.
V marci 1945 bol udaný v obci Šaštín-Stráže. Po dvojdňovom pátraní bol zadržaný hliadkou Gestapa a následne násilne vypočutý. Týždeň nato bol prevezený do okolia Malaciek kde bol nútený pracovať na vojenských opevneniach a zneškodňovať nevybuchnuté letecké míny. Druhého apríla sa mu podarilo v zmätku bombardovania ujsť z Malackej väznice. Podarilo sa mu uniknúť pátracím skupinám a znova sa vydal domov, kde sa pokúsil neúspešne o odzbrojenie žandárskej stanice.
Po ukončení vojny sa ujal práce u ľudovej milície, ale napokon sa vrátil do Nafty Gbely, kde po vyštudovaní elektrotechnickej školy pracoval ako revízny technik. Oženil sa, a s manželkou mal dvoch synov. Pravidelne sa zúčastňoval osláv SNP.
Bol športovo založený futbalista, cyklista a náruživý záhradkár. V záhrade trávil svoj celý voľný čas.
Anton Pavlík zomrel 13. júla 1999 vo veku 74 rokov.
Narodil sa začiatkom prvej svetovej vojny v roku 1914 do chudobnej rodiny robotníkov. Už ako šesťročný musel chodiť do roboty na pílu. V roku 1929 vstúpil do komunistickej strany a za spievanie revolučných piesní po dedine bol viackrát väznený.
Vojenskú základnú službu ukončil v roku 1937, ale netrvalo dlho a musel sa vrátiť. „V roku 1938 som v rámci mobilizácie nastúpil mimoriadne k výkonu vojenskej služby. V roku 1939 sme boli stiahnutí na front proti Poliakom. V Levoči sme sa celý pluk vojska vzbúrili, boli sme dobre organizovaní, tak nás prepustili domov ako nespoľahlivých.“ V roku 1941 mal bojovať proti Sovietskemu zväzu, ale pri Ľvove sa jednotka vzbúrila. Juraj Čupka sa ocitol na poľnom súde ako organizátor vzbury, kde ho zachránil učiteľ a dôstojník menom Alakša. „Boli to ťažké chvíle, lebo tam každého buriča hneď odstrelili.“
V roku 1944 po presunutí na poľské hranice nadviazal spojenie s partizánskym oddielom Čapajev. 15. júla sa celá jednotka na pokyn partizánskeho odriadu rozišla a presunula na stredné Slovensko. Keď sa tu chcel Čupka zastaviť doma pri rodine, zbadal ho „vtedajší hájnik revíru Ribentropa Wogel a ihneď zariadil, aby bolo po mne zavedené pátranie ako po vojenskom zbehovi, prípadne partizánovi.“ Žandárska hliadka ho chytila v rodnom Šumiaci a po niekoľkodňovom uväznení bolo rozhodnuté o eskortovaní. „Šípil som nebezpečenstvo, a preto som uvažoval o úteku. Naskytla sa mi príležitosť vyskočiť z idúceho vlaku.“ Koncom augusta 1944 sa stretol s veliteľom partizánskeho oddielu Jegorovom a zotrval tam do 28. marca 1945. Ako partizán sa zúčastnil bojových akcií pri obsadzovaní Banskej Bystrice a okolia.
V marci 1945 sa vrátil domov. Po dvoch týždňoch v miestnych Ľudových milíciách bol povolaný do I. čs. armádnemu zboru do Popradu a zapojil sa do oslobodzovacích bojov v Liptovskom Mikuláši, Žiline až po Valašské Meziříčí.
Získal charakter a odznak Čs. partizána a viacero vyznamenaní. Juraj Čupka-Murár zomrel 3. mája 1989.
Syn z horárskej rodiny sa narodil 13. mája 1927 v Klenovci. Vyhlásenie 2. svetovej vojny ho zastihlo ako študenta gymnázia v Rimavskej Sobote. Prvé priame stretnutie s Povstaním mal, keď v polovici augusta dostali informáciu, že by vo vrchoch v okolí mali pristáť paradesanti.
28. augusta 1944 milícia obsadila križovatky v obci a na druhý deň vyšiel z legality Revolučný národný výbor. Prihlásil sa k dobrovoľníkom, vytvorili čatu. „Robili sme spojky, držali stráž, prípadne sme pod vedením študenta Sama Ribayana cvičili vojenský pochod. Spoznali sme sa pritom s jedným sovietskym partizánom. Dal nás do laty, vraj namiesto pochodovania máme cvičiť krytie a plazenie.“
O vlastenectve ľudí z jeho rodnej obce a regiónu svedčí fakt, že sa odtiaľ pripojilo k partizánom až 700 mužov. „Viem, mohli sme sa vrátiť domov,“ hovorí, „neriskovať, nebojovať. Ale ako by som sa sám na seba pozeral nasledujúce desaťročia? Aj dnes verím mladým statočným ľuďom. Napríklad takým, čo sa neboja ozvať proti hlupákom, ktorí by chceli meniť dejiny nášho protifašistického odboja. Alebo si vážim takých, čo chcú našu krajinu úprimne ťahať dopredu.“
Po vojne získal osvedčenie o účasti na národnom boji za oslobodenie a začal študovať žurnalistiku v Bratislave. Čoskoro sa vypracoval na vedúceho redaktora v Slovenskej akadémii vied. Vrcholom jeho rastu bolo miesto vedúceho vydavateľstva Obzor. Ako stúpenec reforiem Alexandra Dubčeka sa nestotožnil s inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. To bolo dôvodom jeho odvolania. Dlhodobo aktívne pôsobil v Historicko-dokumentačnej komisii SZPB, vytváral leporelá o odboji v regióne a zasadzoval sa o zachovávanie pamiatok. Július Molitoris je držiteľom viacerých vojenských a zväzových vyznamenaní. Vo veku 97 rokov patrí medzi posledných žijúcich priamych účastníkov SNP.
Anna Bergerová pochádzala z rusínskej obce Habura na východnom Slovensku. Vyrastala s matkou, zatiaľ čo jej otec odišiel za prácou do Ameriky. Brat Vasiľ bol odsúdený na smrť za jeho odmietnutie bojovať po boku Nemcov, no podarilo sa mu utiecť do Čiech, kde sa zapojil do protifašistického odboja.
Anna spomína na skromný, ale súdržný život v obci, kde hlavnými potravinami boli jačmeň, ovos a zemiaky. „Moja puberta bola nenávisť voči Hitlerovi, snaha, aby bol koniec vojny a my slobodní.“
Na Vianoce 1943 ich nečakane navštívil Vasiľ, povzbudil rodinu v tom, aby podporili partizánov, a informoval ich o situácii na fronte. Už o pár hodín nato musel utiecť. „Zistili sme, kedy ide vlak z Medzilaboriec, švagor brata naložil do saní a zakryl ho ražným snopom.“
Začiatkom septembra 1944 nemeckí vojaci obsadili ich dom. Anna spomínala na zúrivých vojakov, ktorí sa usadili v ich priestoroch a uložili raneného nemeckého dôstojníka do jej postele. Tento dôstojník varoval Annu a jej rodinu pred nebezpečenstvom, čo ich prinútilo utiecť k partizánom bez akýchkoľvek vecí.
Hlásili sa u lekára Jozefa Dolinu, u ktorého Anna vykonávala ošetrovateľskú prácu. Neskôr boli so sestrou vyškolené ako spojky, zisťovali polohu nemeckých vojsk a informovali partizánov. Granáty a strelivo pašovali partizánom v detskej kolíske. 20. novembra 1944 museli partizáni brigády Čapajev opustiť Ondavskú vrchovinu, aby pretrhli nemecký front a spojili sa s Červenou armádou. Prežiť prechod cez zamrznuté zamínované polia bez vody a bez možnosti založiť oheň sa z 1500 partizánov podarilo asi tisícke.
Anna sa po vojne stala funkcionárkou Slovenského zväzu žien. V roku 1948 sa presťahovala do Bratislavy, kde pokračovala v štúdiu práva. Zapájala sa do činnosti Červeného kríža, bola členkou KSS a Zväzu partizánov. Stala sa poslankyňou národného výboru a členkou rady, v ktorej bola sedemnásť rokov.
Anna bola sklamaná z pretrvávania rozdielov medzi bohatými a chudobnými, pričom verila v ideály rovnosti. Za svoju prácu bola ocenená štátnym vyznamenaním. Anna Bergerová zomrela 19. februára 2024.
Ján Stanek sa narodil 4. júna 1909. Do ilegálnej odbojovej činnosti vstúpil v roku 1944, keď začal spolupracovať s odbojovou skupinou Flóra, vedením KSS a Vojenským ústredím SNR. Podieľal sa na zabezpečovaní odletu lietadla, ktoré 4. augusta 1944 dopravilo do Sovietskeho zväzu delegáciu SNR a Vojenského ústredia. Po odzbrojení bratislavskej posádky nemeckými jednotkami sa prihlásil na veliteľstve ČSA v Banskej Bystrici. Na druhý deň bol určený za veliteľa obranného úseku 2. taktickej skupiny pri Telgárte. Tam mal stabilizovať situáciu na Horehroní, kam prenikali nemecké jednotky. Útok v priestore Telgártu bol jednou z mála úspešných povstaleckých útočných akcií, čo vedenie využilo na povzbudenie morálky ostatných jednotiek. Stanek za tento úspech dostal prezývku Železný kapitán.
Koncom októbra bol povýšený do hodnosti majora generálneho štábu. Po prechode do hôr vytvoril vojensko-partizánsku skupinu Jánošík, s ktorou sa pripojil k 2. česko-slovenskej paradesantnej brigáde a stal sa veliteľom jej 2. práporu. V decembri 1944 padol do nemeckého zajatia. Od polovice januára 1945 bol väznený v Berlíne, Flessenbürgu a v koncentračnom tábore Dachau. Odtiaľ ho presunuli spolu s ďalšími 125 zajatcami a politickými väzňami do tábora v Innsbrucku. Počas transportu ho 30. apríla 1945 oslobodili partizáni. Za pomoci americkej armády bol dopravený do Neapola k Československej vojenskej misii.
Po návrate do ČSR sa stal v júli 1945 príslušníkom obranného spravodajstva Hlavného štábu v Prahe. Od januára do marca 1946 bol popri výkone funkcie veliteľa 4. rýchlej divízie v Žiline veliteľom vojenských jednotiek na východnom Slovensku nasadených proti banderovcom.
Koncom mája 1949 bol zbavený velenia a preložený do Prahy, kde nastúpil ako pedagóg na Vysokú vojenskú školu. V septembri 1949 bol zatknutý a vyšetrovaný, v roku 1951 prevedený do zálohy a potom pracoval ako železničiar. Oficiálne bol obvinený zo spolupráce s Nemcami a zo zrady povstania, ale hlavným dôvodom zatknutia sa stali jeho úzke kontakty so skupinou „buržoáznych nacionalistov“ v KSS. Po desiatich mesiacoch bol z väzenia prepustený. Po roku 1968 bol rehabilitovaný a v roku 1990 mu udelil prezident ČSFR hodnosť generálmajora. Zomrel 17. februára 1996.
Júlia „Uľa“ Maťuchová sa narodila v roku 1898 v obci Šumiac. Žila v dvojdielnom dome so svojou sestrou Iľou, s ktorou mala často spory na základe svojich presvedčení (kým Uľa bola presvedčenou komunistkou a mala vo svojej časti domu fotografie Lenina a Stalina, Iľa bola silno veriaca a na stenách mala kresťanské ikony).
Počas Slovenského národného povstania Uľa nabrala odvahu pomáhať partizánom. Po nociach za nimi chodievala, dodávala im jedlo aj informácie. To sa jej stalo osudným, pretože pri jednej z návštev ju chytili policajné oddiely a odviedli do väznice v Ilave.
Tam podstúpila ťažké mučenie: vyzliekli ju donaha, liali na ňu studenú vodu a výnimkou nebolo ani bitie. Napriek tomu všetkému neprezradila jediné meno partizánov. Po polroku väzenia sa jej podarilo ujsť na vrch Prašivá v Nízkych Tatrách. Práve v Nízkych Tatrách vstúpila do 1. čs. partizánskej brigády J. V. Stalina, taktiež známej ako Partizánska brigáda Alexeja Semionoviča Jegorova, kde pracovala v poľnej kuchyni.
Bohužiaľ, jej rodný dom dnes už nestojí. Avšak pamiatku Júlie Maťuchovej zvečnila maľba Andreja Doboša s názvom Partizánka Maťuchová namaľovaná roku 1954. Obraz je výnimočný tým, že Júlia nebola namaľovaná vo vojenskej uniforme ako partizánka, ale v kroji.
Narodil sa 19. decembra 1921 v Lazanoch, okres Prievidza. 1. októbra 1942 nastúpil na základnú vojenskú službu k leteckému pluku na Troch duboch. Po výcviku bol neskôr presunutý do Školy leteckého dorastu (ŠLD) v Banskej Bystrici. Po vypuknutí SNP bola z frekventantov školy vytvorená pešia rota. Tomáš sa tak dostal na povstalecký front a prvýkrát bol nasadený do boja 5. septembra 1944 počas útoku na Telgárt.
9. septembra bola z príslušníkov ŠLD zostavená prieskumná jednotka. Nemci ovládali výšiny nad tunelmi, čím kontrolovali cestu z Telgártu do Popradu. Prieskumom bolo zistené postavenie predných stráží nepriateľa, no nik netušil, že Nemci sú ukrytí aj na stromoch.
Prieskumná jednotka sa presúvala ťažkým terénom po úpätí Kráľovej hole. Keď prieskumníci pokračovali lesom, spozorovali Nemcov a veliteľ čaty dal znamenie na zaľahnutie. Nemci otvorili paľbu zo všetkých strán, vidieť bolo iba dym z korún stromov. Rozpútala sa silná paľba a Nemci padali zo stromov. Veliteľ prikázal zneškodniť nemecké guľomety, pričom niekoľko granátov zasiahlo ich pozície.
Táto bojová akcia si vyžiadala obete aj na strane letcov, keď v boji padol Tomáš Mokrý, žiak 2. ročníka ŠLD, zasiahnutý nemeckým ostreľovačom priamo do hlavy. Spolubojovníci preniesli jeho telo cez lesy do Telgártu, kde ho pochovali do spoločného hrobu na cintoríne. O niekoľko dní neskôr prišiel jeho strýko Jozef Šovčík, príslušník povstaleckého prepadového oddielu, hľadať Tomáša na základe informácií o obranných bojoch. Stretol sa s veliteľom obranného úseku Stanekom, ktorý ho doviedol k hrobu, vedľa ktorého bola hromada vojenského materiálu. Stanek zodvihol prestrelenú helmu a podal ju Jozefovi so slovami: „To je prilba Tomáša Mokrého. Smrť nastala okamžite.“ V úmrtnom liste je uvedený dátum smrti 3. september 1944, čo je nepravdepodobné, pretože v tento deň sa rota iba presunula. Tomáš padol až 9. septembra 1944.
Miloš Krno sa narodil 25. júla 1922. Detstvo prežil na Liptove, po skončení ľudovej školy začal študovať na nemeckom gymnáziu v Kežmarku. V polovici 30. rokov pokojný multietnický život mládeže pod Tatrami ukončil príchod Hitlerovi naklonených profesorov z českých Sudet. Preto prestúpil na štátne československé gymnázium. Po vzniku Slovenského štátu odmietol vstúpiť do Hlinkovej mládeže, viedol samovzdelávací ateistický a v podstate ľavicový krúžok. Po maturite ho prijali ako študenta na Právnickú fakultu Slovenskej univerzity v Bratislave, kde sa zapojil do ilegálnej protifašistickej činnosti. Na jar 1944 mu vyšla prvá zbierka poézie Šialené predstavenie.
Po vyhlásení SNP z prázdnin v rodnej obci necestoval do Bratislavy, ale rovno do centra historického diania – Banskej Bystrice. Tam s priateľmi založili Spolok bojujúcich vysokoškolákov. Pôsobil najmä ako partizánsky osvetár a publicista, prispieval do tlačového orgánu KSS Pravda a iných novín, ale aj do povstaleckého rozhlasu spravodajskými materiálmi, veršami či ohlasmi na prvé sovietske filmy.
Stal sa členom IV. čs. partizánskej brigády, pričom mu niekoľko básní a agitiek vyšlo v partizánskych litografovaných časopisoch. V marci 1945 po prechode frontu na Horehroní odcestoval do Košíc, kde sa stal redaktorom obnoveného denníka Pravda.
Po oslobodení Bratislavy zložil štátnice z práva a prešiel pracovať do Prahy na Ministerstvo zahraničných vecí ČSR ako osobný tajomník štátneho tajomníka Vladimíra Clementisa. Po parlamentných voľbách v roku 1946 pôsobil sedem rokov na Veľvyslanectve ČSR v Moskve vo funkcii prvého tajomníka. Toho roku vyšla aj jeho prvá zbierka poviedok a čŕt z osobných skúseností zažitých v SNP Viadukt.
Pôsobil ako novinár a ústredný dramaturg Slovenského filmu, aj ako dlhoročný dobrovoľný funkcionár SZPB, Zväzu československo-sovietskeho priateľstva a Zväzu slovenských spisovateľov. Prekladal básne z ruštiny, nemčiny a od autorov žijúcich vo vtedajšom Sovietskom zväze, písal prózu. V roku 1972 mu udelili titul zaslúžilý umelec. Bol nositeľom viacerých vojenských a štátnych vyznamenaní.Životným príbehom účastníkov Povstaniu sa venoval v prozaických zbierkach a novelách Živiteľka, Ranný vietor, Jastrabia poľana, Kým dohorela cigareta, Hra so smrťou, Hory čierne atď. Jeho najprekladateľnejším dielom je román o kpt. Jánovi Nálepkovi Vrátim sa živý (vyšiel v deviatich jazykoch), podľa ktorého nakrútili rovnomenný film a v bieloruskej koprodukcii celovečerný film Zajtra bude neskoro s Milanom Kňažkom v titulnej role. Vo verejnoprávnej televízii však častejšie dávajú adaptácie jeho poviedok pod názvami Slnko vychádza nad Prašivou, Vláčik do stanice Víťazstvo a film Dolina s Jozefom Kronerom. Miloš Krno zomrel v Bratislave v júli 2007, štyri dni pred dosiahnutím 85 rokov.
„Za vojny bolo normálne pomáhať, nebrala som to ako záslužný čin, len ako normálnu ľudskú pomoc.“
Emília Kompišová sa narodila v roku 1922 v Liptovskom Jáne. Keď sa v prvom vojnovom roku zamestnala v advokátskej poradni, spoznala strach, ktorí ľudia židovského pôvodu prežívali. Neskôr sa vo veľkosklade zoznámila so Židovkou Janou Holanovou, celoživotnou priateľkou a zároveň prvou osobou, pre ktorú Milka vystavila falošné doklady.
Keď si Emília našla miesto na notárskom úrade s matrikou, neváhala s výrobou ilegálnych občianskych legitimácií pre partizánov a rasovo prenasledované osoby. Fotky na preukazy dostávala z hôr od drevorubača aj od majiteľa veľkoskladu. Prácu vykonávala v tajnosti, a tak ľudia netušili, komu mohli vďačiť za záchranu svojich životov.
Kompišová fungovala aj ako spojka partizánskej skupiny v Liptovsko-Jánskej doline, ktorej podávala správy o zámeroch nemeckého veliteľstva. V rodičovskom dome tri mesiace ukrývala ilegálneho pracovníka z Moravy, ktorý potom ušiel pred gardistami aj s novými dokladmi.
O svojich zásluhách nehovorila ani po vojne. Až v roku 2011 počas slávností k výročiu SNP jeden z odbojárov vystúpil z čestného miesta a daroval jej svoju ružu so slovami: „Miluška, keby si mi vtedy nepomohla, nikdy by som tu nestál, boli by ma zabili.“
Emília Kompišová pred rokom oslávila storočnicu.
Štefan Ladislav Kalický sa narodil 2. júla 1911. Už od detstva si ako robotnícky chlapec – polosirota uvedomoval nespravodlivosť kapitalistického spoločenského zriadenia. Ako učiteľ všestranne vzdelával deti aj dospelých – viedol spevokol, ľudové poľnohospodárske kurzy, venoval sa rozvoju včelárstva, záhradníctvu, chovateľstvu. A neváhal sa ani zapojiť do ilegálneho protifašistického hnutia.
V Dobšinej spolu s miestnymi učiteľmi pripravoval obyvateľov na ozbrojený odpor proti fašizmu a pomáhal organizovať jednotky Stráže obrany štátu. S vypuknutím Slovenského národného povstania sa Kalický stal členom Revolučného národného výboru pri žandárskej stanici, útvaru pripraveného pre potreby ozbrojeného povstania.
Kalický, nadporučík slovenskej armády v zálohe, dostal 3. septembra 1944 rozkaz previezť dvoch ranených vojakov do Brezna. Pusté Pole však už obsadili Nemci, ktorí auto zastavili a všetkých okrem šoféra bez váhania zastrelili. Telá odpratali na okraj cesty. Štefan Ladislav Kalický bol riadne pochovaný až o mesiac neskôr na cintoríne v obci Rožňavské Bystré, kde bol považovaný za prvú obeť SNP.
Narodila sa 29. augusta 1920 v Nových Zámkoch. Už počas stredoškolského štúdia sa stala členkou socialistických mládežníckych organizácií a neskôr aj Komunistickej strany Československa (KSČ).
Po vzniku Slovenského štátu a rozpustení KSČ vstúpila do novej, ilegálnej Komunistickej strany Slovenska (KSS). V lete 1939 zmaturovala, ale jej židovský pôvod jej znemožnil pokračovať na vysokoškolské štúdium. Našla si prácu a začala sa intenzívnejšie venovať protifašistickej činnosti.
V septembri 1941 bola zatknutá príslušníkmi bezpečnostného orgánu. Po roku vo väzbe bola odsúdená na tri roky odňatia slobody za vyvíjanie komunistickej činnosti. V septembri 1943 bola prevezená do židovského pracovného tábora v Novákoch, odkiaľ sa jej podarilo s pomocou členov KSS ujsť. Pod menom Elena Kováčová sa zamestnala v Trenčíne, kde pomáhala domácemu odboju s vyhotovovaním falošných dokumentov a s prípravou SNP.
27. augusta 1944 odišla do Bánoviec nad Bebravou, pripravená zapojiť sa do Povstania. Bola poverená vedením miestnej pošty. Funkciu vykonávala až do vyhnania partizánov z mesta 13. septembra. Následne bola vymenovaná do postu politickej komisárky 3. roty partizánskej brigády Ján Žižka. 26. septembra bola jej jednotka poverená rozobrať úsek železničnej trate pri Trenčianskom Jastrabí. Nemci a gardisti ich ale očakávali a otvorili paľbu na partizánov. Edita statočne padla v boji.
Narodený 1.9.1925 v Dolnom Kubíne ako syn českého veterinára mal protifašistické sklony od útleho detstva. Rodina Prokopova ako česká menšina čelila nepriateľstvu zo strany miestnych už v predvojnovom území. Jaroslav ako chlapec zažíval cez prázdniny v sudetoch zhromaždenia henleinistov a prejavy nacistickej ideológie.
Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa už ako 14-ročný chlapec stal súčasťou tajného evanjelického spolku, ktorý sa postavil vtedajšiemu ľudáckemu režimu. S kamarátmi v noci strhávali plagáty a písali rôzne heslá. V tomto období taktiež pomáhal svojmu starému otcovi pri prevádzaní utekajúcich väzňov z poľských koncentračných táborov.
Keď vypuklo povstanie sa pridal k povstalcom a bojoval v okolí Hruštína ako pomocník guľometníka. V bitke pri Korytnici Jaroslav utiekol pred smrťou len o vlások. Zradili ich fašistickí prisluhovači a boli navnadení do pasce. V Korytnici ich mali čakať zásoby, ale namiesto toho ich čakali Nemci s guľometmi.
Po bitke sa Jaroslav rozhodol zísť na Liptov a dostať sa domov na Oravu. Nemecké vojská však strážili mosty. Na to, aby sa dostal domov, musel v mrazivej novembrovej noci prebrodiť Váh. Mestom sa medzičasom rozchýrilo, že je partizán, a tak sa namiesto návratu domov vrátil k partizánskej skupine Signál. Jeho geografické znalosti okolia boli využité na odovzdávanie depeší a prieskumnú činnosť, pomáhal aj pri vyhadzovaní mostov a železničných koľají do vzduchu.
Po skončení bojov ho odvaha neopustila. Okamžite po návrate do Dolného Kubína začal zverejňovať informácie o gardistoch a kolaborantoch s ľudáckym režimom. Táto práca ho však sklamala. On bojoval za slobodu z presvedčenia, zistil však, že o veľa veciach rozhodovala politika. Aj ako členovi komunistickej strany a jednému zo zakladateľov protifašistického zväzu sa mu režim otočil chrbtom. Bol označený za protisocialistický živel a odsúdený na dvojročný trest. Vďaka svedectvu bývalého veliteľa ho omilostili. Napriek týmto udalostiam sa do strany v 1968 vrátil.
V osobnom živote sa Jaroslav po vojne rozhodol ísť v otcových stopách a študoval veterinárstvo v Brne. Pracoval v roľníckych družstvách na južnom Slovensku, nakoniec sa vrátil do rodného Dolného Kubína, kde si založil rodinu.Narodil sa 31. augusta 1922. Vyrastal v Trnave, kde sa aj vyučil za elektrikára. V októbri 1943 bol nútený nastúpiť do slovenskej armády, kde dostal výcvik na rádiomechanika. Neskôr prebehol k partizánom. „Keď ma poslali na front, nechcel som bojovať proti našim chlapcom, ktorí už vtedy boli v horách.“
U partizánov pôsobil v prepadovej skupine ako spojár – telefonicky komunikoval s centrálou v Banskej Bystrici, v ktorej neskôr počas povstania sám pracoval. Pred blížiacimi sa nemeckými vojskami bola jeho skupina evakuovaná do hôr. V horách došlo k stretu s Nemcami, začali ich ostreľovať a hádzať míny. Viktor si podľa kamarátovej rady ľahol do jamy po míne, lebo vraj nestrieľajú na to isté miesto viackrát. Vďaka tomu dostal len šrapnel do chodidla. Potom ako raz skupina natrafila na veľkú a ťažko ozbrojenú skupinu Nemcov, boli všetci zajatí.
Držaný bol najprv v tábore Stalag XI-B v Dolnom Sasku, kde dostal za celý deň len polievku s krajcom chleba a musel ťažko pracovať. Odtiaľ bol presunutý do Göringovych závodov v Brauschweigu, kde mali ešte horšie podmienky – tu dostal jesť len trochu kvaky (druh koreňovej zeleniny). „Našťastie mi ruské zajatkyne sem-tam niečo doniesli. Nebyť toho, umriem tam ako kamaráti.“ Na smrť si musel zvyknúť.
Napriek tomu, že sa 11. apríla po oslobodení britskou a americkou armádou stal voľným, takmer sa domov nedostal. Prišli za ním dvaja americkí vojaci, vraj s ponukou dobrej práce. Zaviedli ho do lietadla, ktoré by aj stihlo vzlietnuť, keby ho nebol zastavil americký dôstojník. Vojaci ho chceli zobrať do USA, kde by za privedenie vyučeného elektrikára dostali 5000 dolárov.
Viktor Chmura po oslobodení nemal žiadne peniaze, a tak jediná cesta domov bola pešo. K jedlu sa dostal len vďaka dobročinnosti ľudí, ktorí mu občas dali konzervu. Keď 25. septembra rodine povedali, že dorazil, jeho matka zo šoku skolabovala.
Jeho život po vojne bol pokojný. Pracoval ako elektrikár až do roku 1990. Nesúhlasil s mýtickým zobrazovaním SNP. Podľa neho „nebolo dobre zorganizované, boli sme príliš roztrúsení. Mali sme byť v celku, namiesto toho nás armáda rozdelila.“
Chmura zomrel v deň svojich stých narodenín.
Tibor Urbánek sa narodil 1. októbra 1923 v Budmericiach. Štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave ho skrz letnú stáž zaviedlo do Banskej Bystrice počas leta 1944. V malej nemocnici tam pracoval s MUDr. Petelenom. Práve on Tibora informoval o chystanom prepuknutí SNP.
Rozhodol sa ostať a pomáhať. Hneď po vypuknutí SNP bolo totiž do nemocnice dovezených prvých 25 ranených. Denný nával ranených bol v priebehu celého povstania 10 až 30 vojakov. Urbánek a ostatní v ošetrovaní vytrvávali aj napriek veľmi sťaženým podmienkam, ku ktorým patril nízky počet operačných lôžok či len jediný röntgen. Urbánek toto dvojmesačné nasadenie zvládol. Pripisoval to svojej mladosti a z nej vyplývajúcej neúnavnosti.
Po skončení vojny lekárske štúdium ukončil na Karlovej univerzite v Prahe, kde v roku 1948 promoval. Podieľal sa na založení Výskumného ústavu reumatických chorôb, kde pracoval medzi rokmi 1952 – 1990. Bol predsedom Slovenskej reumatologickej spoločnosti a členom federálneho výboru Čs. reumatologickej spoločnosti.
Jeho vplyv presahoval hranice Československa. Bol členom francúzskej vedeckej spoločnosti Centre Oncologique et e Biologique de Recherche Appliquée a pracoval v Európskej lige proti reumatizmu. Mimo klinickej práce sa venoval aj výskumu, za ktorý so svojimi spolupracovníkmi obdržal cenu Francúzskej spoločnosti pre boj proti reumatizmu. Zomrel vo veku 95 rokov.
Starší Ján sa narodil v marci 1909, mladší Pavol v auguste 1910. Zatiaľ čo Ján odmalička inklinoval k maliarskemu umeniu, z Pavla sa vykľul nadaný športovec, ktorý si to po vyštudovaní gymnázia namieril rovno na lekársku fakultu v Bratislave.
Životné trajektórie bratov najviac ovplyvnili 30. roky minulého storočia. Ján v roku 1932 nastúpil na Akadémiu výtvarných umení v Prahe, kde sa vzdelával pod významným umelcom Willi Nowakom. Po úspešnom výstavnom debute v Prahe v roku 1937 sa presťahoval do Bratislavy. Pavol sa medzičasom stal vojenským dôstojníkom. Zaslúžil sa o založenie oddielu armádnych športovcov v Bratislave. Sám vynikal v šerme šabľou a fleuretom.
Začiatok druhej svetovej vojny zmenil život bratov. Ján po prerušení činnosti v nadrealistickom hnutí Avantgarda 38 začal pôsobiť ako pedagóg na Oddelení kreslenia a maľovania Slovenskej vysokej školy technickej. V roku 1941 sa však rozhodol pozíciu pre svoje protifašistické názory opustiť a presťahovať sa naspäť do Senice. Dúfal, že sa tak vyhne nacistickým perzekúciám. Pavol sa od roku 1939 podieľal na organizácii nelegálnych prechodov vlastencov z Čiech na Balkán a do západnej Európy. V roku 1941 bol odvelený na východný front, kde utrpel zranenie oka. Po vypuknutí SNP sa stal veliteľom delostrelectva pešieho práporu Váh. Pavol zahynul v mínometnej paľbe na pozorovateľni v Podkriváni.
Po skončení vojny obdržal Pavol vyznamenanie SNP in memoriam aj s titulom MUDr. Ján sa po skončení vojny zaslúžil o založenie VŠVU v Bratislave. Počas svojho pôsobenia vychoval 31 umelcov. Po svojej smrti v roku 1968 bol menovaný národným umelcom in memoriam.
Eduard Trizuljak, ktorý mal v čase Povstania iba 18 rokov, prežil počas vojny množstvo dramatických a emocionálne náročných chvíľ. Spomína si na obdobie, keď žil s ostatnými partizánmi v Západných Tatrách v barakoch pri Zverovke, ktoré predtým slúžili lesným robotníkom. V jednom z barakov sa nachádzala nemocnica, zatiaľ čo v druhom spalo až dvesto mužov.
Jedným z najkritickejších momentov v jeho živote bola situácia, keď nemecký veliteľ riadiaci protipartizánske akcie zo Žiliny zorganizoval prepad Zverovky. Na akcii sa zúčastnili aj rakúski horskí strelci. Strážny vojak bol zlikvidovaný ako prvý. Jeho veliteľ sa pokúsil brániť barak guľometom, no bol zastrelený. Trizuljak a jeho kamaráti sa rozhodli utiecť a ukryli sa v lesoch.
Trizuljak a jeho brat sa stretli s morálnou dilemou, keď k nim prišiel vlasovec, ktorý chcel prebehnúť na druhú stranu. Zvažovali, či ho zabiť, aby sa ochránili pred možným nebezpečenstvom, ale nakoniec sa rozhodli, že ho vyhladujú, aby sa sám vzdal.Vojna sa netýkala len vojenských stratégií a veľkých hrdinských činov, ale aj každodenných banálnych problémov. „Problémom boli tie všelijaké veci, normálne sme sa o stromy odierali. Väčšinou nás na chrbte žrali,“ opisuje svoje skúsenosti.
Potom ako zabil dvoch nemeckých ostreľovačov, oslovili ho, aby sa stal ostreľovačom, pretože jeho presnosť bola impozantná – na 60 metrov triafal na sto percent. Avšak v jednom momente sa s namierenou puškou rozhodol nevystreliť. Začal premýšľať o bezvýznamnosti strieľania medzi ľuďmi na oboch stranách a zložil zbraň. Celú vojnu považoval za svinstvo a zdôraznil, že zlo existuje tam, kde sa robí krivda. Často si pripomínal otcove heslo: „Ak nemáš čo kde komu dobre urobiť, nekrivdi,“ čo ovplyvnilo jeho rozhodnutie nechať nemeckého vojaka nažive.
Jeho príbeh je svedectvom o odvahe, empatii a hľadaní humanity aj v tých najtemnejších chvíľach.
„Verní v živote – nerozluční v smrti.“
Eugen (v češtine Evžen) Karvaš sa narodil 24. júna 1922 v Hodoníne. V roku 1941 pricestoval z Moravy na Slovensko, kde začal študovať medicínu na Univerzite Komenského v Bratislave. Tu udržiaval spojenie s ilegálnym protifašistickým odbojom v protektoráte a pomáhal utečencom v prechodoch z Čiech a Moravy. Za túto aktivitu bol väznený. Po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 sa aktívne zapojil do povstaleckých bojov.
Vladimír Blahovec sa narodil 10. júla 1920 v Norfolku v USA, keď sa jeho rodičia vracali z emigrácie späť do novovzniknutého Československa. Študoval právo na Univerzite Komenského a zároveň konzervatórium, kde rozvíjal svoj hudobný talent. Od roku 1940 sa aktívne zapojil do protifašistického odboja spolu so sestrou Vierkou a Pavlom Scharfsteinom. Ich činnosť bola spočiatku individuálna, bez priameho napojenia na organizovanú odbojovú skupinu, no v roku 1941 sa so Scharfsteinom zapojili do ilegálnej činnosti Komunistickej strany Slovenska na bratislavskej Trnávke.
O tri roky nato bol zatknutý pre svoju činnosť v protifašistickom odboji hnutia bratislavských vysokoškolákov, no už v máji 1944 sa dočkal svojho prepustenia. Spolu s Jánom Fintorom sa zúčastňoval prípravných akcií v Demänovej, kde pod zámienkou filmovania pomáhali pripravovať Povstanie. V Prievidzi následne oficiálne pôsobil ako hudobník, študujúc hornonitrianske ľudové piesne. V skutočnosti však až do začiatku augusta tajne rozvážal získané zbrane na určené miesta.
Obaja narukovali do partizánskeho oddielu Suvorov, ktorý bol súčasťou 1. československej brigády M. R. Štefánika. Tento oddiel operoval v oblasti Strečna a Vrútok, kde sa odohrávali ťažké boje s nemeckými jednotkami.
Dňa 14. septembra 1944 sa Eugen Karvaš a Vladimír Blahovec zúčastnili prepadnutia kasární pri Vrútkach. Prepad bol však neúspešný, pravdepodobne kvôli zlej príprave alebo zrade, a partizánom vpadla nemecká posádka do boku. Karvaš a Blahovec spolu s ďalšími dvoma partizánmi chránili ústup svojho oddielu guľometmi. Blahovec bol smrteľne zranený. Karvaš, hoci sám ľahko ranený, podal svojmu kamarátovi ako medik morfium, aby zmiernil jeho bolesť. Počas ústupu niesol Karvaš svojho priateľa a chránil ho vlastným telom, dúfajúc, že ho zachráni. Neodišiel od neho ani vtedy, keď Blahovec naposledy vydýchol. Karvaš ďalej bránil ústup partizánov, no keď mu došla munícia, namiesto toho, aby sa vzdal, použil ampulku s cyankáli. Obaja boli nájdení mŕtvi, zomknutí v objatí.
Karvaš bol talentovaný mladý muž nielen vo svojom odbore, ale aj v poézii. Po jeho smrti vyšla zbierka intímnej lyriky s názvom Vteřiny mého ticha, ktorú vydal jeho otec za pomoci Zväzu slovenských partizánov.
Po vojne boli obaja muži ocenení in memoriam. Slovenská národná rada im udelila Rád Slovenského národného povstania a Univerzita Komenského tituly MUDr. a JUDr. Je po nich pomenovaná ulica vedúca k miestu ich posledného odpočinku. Na ich spoločnom hrobe stojí pamätník zobrazujúci bojových druhov v objatí, ktorý je dnes symbolom priateľstva a oddanosti ideálom slobody.
František Tlučák sa narodil v roku 1927 v obci Pohorelá. Pochádzal z obuvníckej rodiny, vyštudoval len základnú školu. Do odboja sa pridal 16. augusta 1944, keď cestou do kostola po obci prechádzalo nákladné auto s partizánmi 1. partizánskej brigády J. V. Stalina pod velením kapitána Alexandra Semionoviča Jegorova, ktorí hľadali dobrovoľníkov do ich radov. Mnoho okoloidúcich súhlasilo, medzi nimi aj František, ktorý mal vtedy len necelých sedemnásť rokov. Putovali cestou cez Brezno (kde sa naplnilo celé nákladné auto partizánmi, tak museli vyslať z kasárni ďalšie) až do Jasenských hôr, kde podstúpil krátky vojenský výcvik. Cez noc zapaľovali vatry, aby signalizovali sovietskym zásobovateľom cestu v lesoch.
Po dvoch týždňoch boli na ceste oslobodenia Banskej Bystrice, ktoré skončilo úspešne. Z banskobystrických kasárni získali nové armádne vybavenie, a vydali sa ďalej do Zvolena, Zlatých Moraviec až do Topoľčianok, kde v noci prepadli a zajali nemeckú hliadku. V Žarnovici prepadli vlak smerujúci na východný front. Neskôr dostali príkaz presunúť sa do Martina na pomoc ostatným partizánskym skupinám. František mal v bojoch úlohu pomocníka pri ľahkom guľomete. Skupina utrpela ťažké straty na životoch pri potláčaní nemeckých posíl.
V bitke pri Vrútkach sa kvôli ťažkej nemeckej presile František a jeho skupina do zajatia. Transportovali ich do Žiliny, a odtiaľ do koncentračného tábora v Nemecku. Tam prekonal rôzne ťažkosti ako hlad či vyčerpanie z nútených prác. Nakoniec počas konca vojny bol oslobodený americkými vojskami. Bol vyznamenaný 26. augusta 2016 ministrom národnej obrany Rumunskej republiky, a bol mu udelený Čestný znak rumunskej armády. 18. septembra 2020 mu bola odovzdaná Pamätná medaila k 75. výročiu SNP.
Rudo Božík sa narodil 10. júla 1920. Už od detstva ho zaujímalo letectvo, nakoľko jeho rodná obec ležala na trase Bratislava-Vajnory. Vyučil sa za zámočníka, ale v tomto povolaní dlho nevydržal a v roku 1938 mal nastúpiť na vojenské učilište. Vzhľadom na vyhlásenú mobilizáciu sa ale štúdium nezačalo.
V januári 1939 bol prijatý do Slovenského aeroklubu, kde v auguste dokončil výcvik na športového pilota. V decembri dobrovoľne vstúpil do branných síl a začal s vojenským leteckým výcvikom. V júni 1942 úspešne dokončil stíhací kurz. Následne viedol výcvik nových adeptov lietania.
V júni 1943 odišiel na východný front na svoje prvé vojnové nasadenie, kde sa zúčastnil celkovo 102 bojových letov a dosiahol 9 potvrdených zostrelov. 26. septembra krátko po odlete havaroval a utrpel ťažké zranenia. Ukončilo sa tým jeho nasadenie na východnom fronte.
Začiatkom nasledujúceho roku sa stal členom Pohotovostnej letky, ktorej úlohou bola ochrana vzdušného priestoru okolo Bratislavy. V apríli nechtiac spáchal sabotáž tým, že zostrelil nemecké lietadlo, ktoré si zmýlil s americkým. Zúčastnil sa obrannej akcie proti rozsiahlemu útoku spojencov, ktorých cieľom bolo bombardovať Viedeň. V ďalšej akcii sa mu podarilo zneškodniť bombardér B-17 Flying Fortress.
Po vypuknutí SNP preletel na rozkaz za sovietske línie do Ľvova, ale už 6. septembra ale preletel späť na Slovensko pomôcť SNP. Vykonal 31 bojových letov a podarilo sa mu zostreliť 3 nemecké lietadlá. Stal sa tak najúspešnejším pilotom v SNP. Podarilo sa mu to aj napriek nedostatku munície a pravidelnému zlyhávaniu zbraní jeho zastaralého lietadla. Mesiac nato preletel späť do ZSSR preškoliť sa na sovietsku leteckú techniku.
Po tvrdej vstupnej previerke sa stal členom čs. armády v ZSSR. Mal odletieť späť na pomoc SNP, čo sa ale nestalo kvôli jeho potlačeniu. Nastúpil tak do funkcie leteckého inštruktora nového čs. leteckého pluku. Pluk sa už do boja nedostal.
Po vojne pokračoval vo vojenskej kariére a podarilo sa mu vypracovať až na hodnosť kapitána. V decembri 1958 bol prepustený kvôli jeho roli v ozbrojených silách vojnového Slovenska. Musel sa tak ujať práce baníka, odkiaľ po dvoch mesiacoch nastúpil do práce rušňovodiča. V roku 1970 bol rehabilitovaný a povýšený na plukovníka. Zomrel v júni 2000.
