V auguste 2024 sme si pripomenuli 80. výročie Slovenského národného povstania – jedného z najväčších ozbrojených vystúpení proti fašizmu v Európe. Zúčastnilo sa na ňom okolo 60 000 vojakov regulárnej slovenskej armády, ~15 500 partizánov a zahraničných odbojárov. Spolu s domácimi antifašistami sa ho zúčastnili príslušníci ďalších 33 národov a národností sveta, ale našli by sme aj bojovníci zo vzdialenejších častí sveta. Z politického hľadiska znamenalo povstanie zjednotenie všetkých demokratických politických síl za účelom porážky nemeckého nacizmu a domáceho kolaborantského režimu na čele s katolíckym farárom Jozefom Tisom.
Domáci fašistický režim nastolený v roku 1939 po likvidácii 1. československej republiky znamenal pre desaťtisíce občanov stratu občianskych a ľudských práv a slobôd a spravil Slovensko jednou z účastných strán najväčšieho vojnového konfliktu v dovtedajších dejinách. Slovenskí vojaci boli nútení zomierať v bojoch na území Sovietskeho zväzu pre nemecké expanzívne ciele. Kolaborácia domáceho fašistického režimu s nacistickým Nemeckom, etnické a rasové prenasledovanie, politické represie a napokon priama okupácia Slovenska nacistickým Nemeckom, to všetko prispelo k rozhodnutiu zjednotiť ilegálne politické organizácie a strany a zorganizovať vojensko-politický prevrat.
Po Vianočnej dohode medzi Komunistickou stranou Slovenska a Demokratickou stranou z Vianoc 1943 vznikla ilegálna Slovenská národná rada, ktorej úlohou bolo pripraviť povstanie, a to vojensky, logisticky, administratívne, politicky, ako aj na medzinárodne.
Samotné povstanie vypuklo 29. augusta 1944, keď generál Ján Golian pod heslom Začnite s vysťahovaním, ktoré zaznelo aj z banskobystrického Slobodného slovenského vysielača, vydal rozkaz k ozbrojenému povstaniu.
Svojím charakterom bolo povstanie výnimočné, pretože je historicky druhým najväčším a najlepšie zorganizovaným ozbrojeným povstanim v dejinách. Okrem zvrchovanej politickej moci SNR s legislatívnou funkciou fungovalo aj miestne hospodárstvo a vojensky disponovalo obrnenou technikou a tankami. Robotníci železničných opravovní vo Zvolene dokázali pre armádu skonštruovať tri typizované pancierové vlaky, ktoré výrazne prispeli k obrane a predĺžili čas trvania SNP. Povstalecká armáda disponovala aj neporazeným kombinovaným letectvom, ktoré úspešne chránilo vzdušný priestor, podarilo sa mu zničiť sedem lietadiel a vyradiť z boja desiatky kusov bojovej techniky. Sovietsky zväz zásoboval povstaleckú armádu aj partizánske oddiely po jej potlačení do hôr. ZSSR poskytol SNP najväčšiu vojenskú pomoc, pretože v jeho prospech zorganizoval Karpatsko-dukliansku operáciu.
SNP malo aj sociálny rozmer, čo je vyjadrené v jeho politickom programe nazvanom Vianočná dohoda. Svojím výrazne ľavicovým charakterom vysielalo do sveta odkaz, že sociálne istoty a práva majú byť štátom garantované. SNP žiadalo nie návrat k predvojnovým pomerom, ale aby povojnová republika bola sociálne spravodlivá, rovná k národnostiam a aby posilnila úlohu štátu v hospodárskej oblasti. Prijatím tzv. Benešových dekrétov aj o znárodnení strategických podnikov tak povstanie potvrdilo, že bolo aj politickým vystúpením, ktorého dopad bolo možné badať ešte dlho po vojne.
Organizovaný odpor skončil po ťažkých bojoch 27. októbra 1944 (na Poľane až 17. 11. 1944) a nastalo obdobie partizánskeho odboja až do oslobodenia sovietskou, rumunskou armádou a 1. čs. armádnym zborom v ZSSR. Počas tohto obdobia sa klérofašistické sily Slovenskej republiky (Hlinkove gardy) a nemeckí nacisti, predovšetkým jednotky SS dopustili vojnových zločinov, vyvražďovania obyvateľov a vypaľovania obcí. Dovedna bolo takýmto spôsobom vypálených a vyplienených 133 obcí na Slovensku, pričom konečný počet je stále predmetom výskumu.
Slovenským národným povstaním sa aj slovenský národ postavil na stranu civilizovaných národov, ktoré sa rozhodli v rámci protihitlerovskej koalície čeliť nacistickému zlu. Slovensko sa tak aj napriek kolaborantskému postoju svojej oficiálnej politickej reprezentácie postavilo na správnu stranu dejín, na stranu víťazov, a tak sa k nemu po vojne aj pristupovalo.
Obdobie spochybňovania a relativizácie priebehu a významu SNP je, dúfajme, šťastne za nami a okrem marginálnych skupiniek neonacistov a ortodoxných ľudákov o jeho prínose už takmer nikto nepochybuje. Práve naopak, s ubúdajúcim počtom žijúcich priamych účastníkov ho postihuje osud väčšiny veľkých historických udalostí a postáv. K SNP sa na domácej politickej scéne hlásia takmer všetci vrátane tých, proti ktorým bolo svojho času namierené. História medzivojnovej Európy, dejiny vzostupu reakčnej pravice a fašizmu nás učia, že ten má mnoho podôb, nielen tú, ktorú poznáme z hitlerovského Nemecka. Pretože dnešný fašizmus nie je o jeho vonkajších vizuálnych atribútoch či o tom, k akým historickým odkazom sa hnutia navonok hlásia, ale predovšetkým o ich politickom obsahu.
V dnešnej dobe narastajúceho nacionalizmu, rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu, rastúcej neistoty, medzinárodného napätia a zbrojenia ultrapravicu neporazíme tým, že budeme populisticky preberať jej témy a obracať hnev vykorisťovaných a utláčaných tried proti minoritným skupinám, ktoré zažívajú dvojnásobný útlak. Prispievať k legitimácii nenávisti sa nám môže kruto vypomstiť, podobne ako sa to udialo v Európe v 30. rokoch. Ak raz uvoľníme cestu fašizmu, opätovná cesta k slobode bude zdĺhavá, bolestivá a nezaobíde sa bez obetí. Pamätajme na to.
